31. mája 2013 7:56:24 CEST
Katarzia, je zhruba akési vnútorné očistenie seba samého v dôsledku stotožnenia sa z určitou divadelnou postavou a spolu-prežitia jej role.
No napr. tento koncept nabúrava, tusím sokrates, alebo platón, ktorý hovoria, že divák môže nájsť pôžitok v tzv. separácii od postáv a napr. od ich utrpenia, a teda v istej škodoradosti z ich osudov. To je známe aj z bežného života, hlavne tu na svk - veta: "Och, ako dobre, že to nie som ja." alebo ten "slastný pocit": "Ako dobre, že niekto sa má horšie ako ja." Alebo: "Och, to je tak super, že niekto trpí a nakoniec sa ten parchant zabil. Dobre mu tak."
Toto nie je nič divné, dokonca je to ľudom prirodzené, tuším že to bol Platón, ktorý povedal, že je lepšie ak si tieto prechody pocitov ľudia vybijú v divadle a nechajú ich pri východe von za stenami... a teda že divadlo napomáha pri, povedzme oćistovaní spoločnosti od týchto pocitov. Tak nejak.
Avšak, Radko Kabáč, táto téoria o Katarzii, o ktorej vravíš ty, je len teória od Aristotela, ktorá mala jednak vo svojom období ale aj neskôr veľa kritikov, doplňovateľov, a pod.
A keď som hovoril o iných aspektoch divadla, tak som nemal na mysli opak Katarzie, ale napr. Hamartiu, Eirón, Alazón, Archetypy, Hybris či Hubris alebo duch Mýtosu, na čom sa zhodli kritici že je základnou jednotkou členenia hier.
A čo sa týka chodenia do divadla, neh tam každý chodí pre čo chce.. hlavne neh tam ľudia chodia. Je blbé, ak sa divadlá zatvárajú z fin. dôvodov.
Čo sa týka mňa, rád idem do divadla, ak ma zaujala kniha alebo film, tak som zvedavý nato, ako podá obsah diela tento model. A potom, je tam taká tá prijemná tma, a anonymita "zízania" jak to opisuje Laura Mulvey: Narrative Cinema and pleasure from watching. :D