20. januára 2016 22:47:54 CET
Krásna a pekné
Frédéric Schiffter : Ukážky : 7. 12. 2014
Stretnutia s krásou sú prchavé a nádherné. Frédéric Schiffter v knihe Krása vychádza zo spomienky na stretnutie s krásnou ženou, z ktorého vzniklo filozofické zamyslenie nad krásou krajiny a umeleckých diel, ktoré poznačili jeho život.
Prvý, kto nazval ženu „krásnym pohlavím“, chcel asi len žartovať, vystihol to však lepšie, ako by sa sám bol nazdal.
Immanuel Kant
Emmanuel Lévinas tvrdí, že ak si všímame črty ľudskej tváre, páchame vraždu: Pozorujúc jej vzhľad nečítame „nezabiješ!“, čo podľa neho Boh zapísal na najobnaženejšiu časť tela. „Lebo pokožka tváre je najväčšmi nahá (…), i keď tá nahota je nevtieravá. Tvár je vystavením bezbrannosti. Esenciálneho nedostatku. Dokazujeme to tak, že rozpaky z toho nedostatku zakrývame pózami.“ Ak sa totiž nesústredíme na „nahotu“ tváre druhého človeka, zabúdame na svoju povinnosť voči nej. „Keď vidíte nos, oči, čelo, bradu a keď ich dokážete opísať… pristupujete k druhému ako k objektu.“ Lévinas okrem toho tvrdí, že jediný etický postoj, ktorý môžeme zaujať voči osobe, s ktorou sa stretneme, je „nepostrehnúť ani len farbu jej očí“.
Frédéric Schiffter: Krása
preklad Silvia Ruppeldtová, Inaque: 2014, 120 strán
Lévinasovo tvrdenie je také subtílne, že som ho nikdy nedokázal čítať bez podozrenia, že ma chce obalamutiť. Nie je to azda práve tvár, ktorou ma ten druhý v záchveve okamihu upozorní na svoju jedinečnosť? Čo je tvár bez nosa, čela, brady, očí, ak nie prízrakom, tvárou moslimky zahalenej burkou, bojovníka Ku-Klux-Klanu vystrojeného kuklou, obesenca, ktorému hlavu zakryli vrecom? Ak nevenujeme pozornosť tvári druhého, ak na ňu nie sme zvedaví, nie je to hádam znak ľahostajnosti či priam opovrhnutia? Zvláštny je morálny postoj, ktorý si vyžaduje, aby sme nechceli vnímať telesnú výnimočnosť človeka.
Ako vnímame „nahotu“ tváre, najmä ak ide o krásnu tvár ženy? Lebo je to krása, ktorá pozorovateľa znepokojuje natoľko, že s pocitom nedostatku, ktorý nazývame plachosťou, sa ocitá v zápase so sebou samým v túžbe ovládnuť vlastné vystupovanie. Preto už nedávam za pravdu Spinozovi, keď tvrdí, že krása jestvuje len vďaka túžbe: Po žene netúžime preto, lebo je krásna, ale je krásna preto, lebo po nej túžime. Z toho sa odvíja dobre známa teória kryštalizácie, ktorú prevzal Stendhal, a ktorú si samotný Spinoza vypožičal od Tita Lucretia Cara, podľa nej predstavivosť povzbudená túžbou objekt svojej túžby skrášľuje. V rozprave, ktorá redukuje krásu len na vzrušené a vzrušujúce mámenie zmyslov, a tak sa stáva doznaním sexuálnej stiesnenosti, je to pochopiteľný postoj. Spinozovmu pohľadu však chýba cieľ, ktorým je spojenie túžby a pohľadu. Kant je v tom v porovnaní s ním prezieravejší. Samotár z Königsbergu si nepotrebuje klásť otázku, či je žena príťažlivá preto, lebo je krásna, alebo či je krásna preto, lebo je príťažlivá; dôležitejšie je tvrdenie, že krásna žena nie je žiaduca. Tam, kde krása podnecuje pôžitok z pohľadu, odtláča krásna žena muža do úctivej vzdialenosti, ktorá je pre jedinú túžbu vznikajúcu v takej chvíli nevyhnutná: je to nezúčastnená (aspoň dočasne), od sexuálnej finality oddelená túžba pozorovať jej krásu.
Rozdiel medzi krásnou a peknou ženou, ktorý som zadefinoval intuitívne, som sám pre seba dokázal spresniť čítaním Kantovho Pozorovania o pocite krásna a vznešeného a neskôr Schopenhauerových postrehov o umení. V prítomnosti krásnej ženy mužská túžba hasne, kým v prítomnosti peknej ženy vzplanie. Kritérium, vďaka ktorému možno pomenovať rozdiel medzi krásnou a peknou ženou, nie je otázkou čírej fyziognómie, „umeleckej“ dokonalosti tela, ale súvisí s tým, čo Kant nazýva cnosťou. „Cnosť,“ píše, „je tajomstvo prírody, ktoré je schopné vymedziť hranice jednej zo svojich najsilnejších nevyhnutností, a ktoré, plne si uvedomujúc jej pôsobenie, ustavične smeruje k vysokým morálnym kvalitám, ktorými sa zároveň obohacuje.“ Ak aj pojem „tajomstvo prírody“ pôsobí mätúco, filozof ním vyslovuje niečo presné a výstižné.
Spomínam si na dve sestry vo veku okolo dvadsať rokov, ktoré som v období svojich nočných eskapád často stretával v Biarritzi v rôznych, vtedy vychytených baroch. Mladšia bola krajšia ako jej sestra, a predsa napriek tomu menej krásna. Staršej nechýbali pôvaby mladšej sestry, vedela ich však zastierať, a tým bola celá jej osobnosť ešte pôvabnejšia. A hoci v nej bolo vo všetkých ohľadoch viac vznešenosti, väčší úspech predsa zožínala jej mladšia sestra. Pozoroval som, ako počas večera poletuje v húfe mladých mužov, snažiacich sa o jej priazeň, aká je pyšná, že odviedla ich pozornosť od zvodných pokusov iných dievčat – a medzitým som v ústraní od hluku trávil čas v spoločnosti staršej sestry a oddával sa pôžitku z príjemného rozhovoru, v ktorom si vážnosť zľahka rozopína šat a vyzúva si topánky, aby mohla s ľahkosťou tancovať s mysľou.
Mal som mnohé ďalšie príležitosti preveriť si, že muži pred krásnymi ženami uprednostňujú ženy pekné. Vyvodil som z toho, že súčasťou krásy je aj istá vznešenosť, ku ktorej muži vo všeobecnosti pociťujú odpor – iste preto, že peknota ostentatívne vystavuje na obdiv necudnosť, ktorá mužom lichotí. Ak by som ich mal rozdeliť do dvoch „politických“ kategórií, povedal by som, že pekné ženy tvoria demokratickú stranu a krásne ženy aristokraciu. Ak sa, ako hovorí Kant, „očarenie samotnou ženskou prítomnosťou rozvíja z hĺbky sexuálneho pudu“, je nevyhnutné uznať, že peknota, ktorá si vyžaduje všetky triky zvádzania, uplatňuje erotickú demagógiu, ktorú naopak krása striedmosťou prostriedkov, prostotou ošatenia a jemnosťou spôsobov odmieta. Na príklade tých istých sestier doplním, že krása staršej tkvela aj v tom, že ju nepoznačila doba, ktorá celej generácii vnúti jazykové stereotypy a gestá. Pozorujúc jej slovník a gestiku som si všimol, že na rozdiel od mladšej sestry dávala zreteľne najavo, že sa neusiluje zapadnúť do spoločenskej kategórie „mladých“. A zvláštne bolo aj to, že veľa čítala. Móda, ktorá jej nebola ľahostajná, ju však nezotročovala, a pokiaľ by jej diktovala smiešne oblečenie, ľahko a bez ľútosti jej diktátu odolávala. Zjavne – a bolo to zjavné každému – žiadny módny diktát nepotrebovala. Mladšia sestra sa mu naopak slepo a bezvýhradne podriaďovala v znepokojujúcom presvedčení, že ak sa móde – a najmä bez náskoku pred kamarátkami – neobetuje, jej existencia stratí zmysel.
V hĺbke tejto posadnutosti koketériou, ktorá opovrhuje cnosťou, takou cennou pre Kanta, som poľahky mohol pozorovať, ako v praxi funguje mechanizmus mimetickej túžby a vytvára priestor pre rivalitu medzi príslušníkmi toho istého pohlavia, kde prirodzene víťazí peknota. Ako to vynikajúco sformuloval Milan Kundera, „koketéria je pre mužov prísľub koitu, ale elegancia je výzvou ostať“. Koketná žena, ako naznačuje etymológia francúzskeho slova, je sliepočka; elegantná žena – takisto podľa etymológie, pretože latinský výraz elegans označuje osobu, „ktorá si vie vyberať s vkusom“ – je umelkyňa. Tým ani náhodou nezavrhujem záľubu v toaletách a líčení. „Aký je to muž,“ píše Baudelaire v Maliarovi moderného života, „ktorý na ulici, v divadle či na prechádzke v parku tým najnestrannejším spôsobom nenašiel potešenie z dômyselne ustrojených šiat a neodniesol si z nich obraz neoddeliteľný od krásy ženy, ktorej patrili, stvoriac tak z dvoch – zo ženy a šiat, nedeliteľnú úplnosť?“
Vari som sa ja sám za istých letných večerov v nočnom bare alebo na diskotéke netešil dlhým pozorovaním súladu sukne či ľahkých, svetlých alebo tmavých šiat mladej ženy s opálenosťou čistej, trochu nalíčenej, nakrémovanej a navoňanej pokožky a príčeskom na svetlých či tmavých vlasoch? Baudelaire má pravdu. V tých chvíľach som si nevšímal, či je kráska upravená podľa módy. S dobou ju nič nespájalo. Jej bezstarostný zjav sa prejavoval prostou, nadčasovou prítomnosťou. Bola namaľovaná? Zaiste. Neexistuje nič prirodzenejšie. Mladá žena, ktorá si vyjde zatancovať alebo sa zabaviť, je prichystaná na to, aby na nej spočinuli pohľady iných. Nie však v šate spoločenskej roly, ktorú bežne hrá, ale vo veľkoleposti kňažky tajomného a ligotavého nočného sveta. Ako k tomu dodáva Baudelaire, „žena v tom naplno využíva svoje právo, ba nanášaním líčidiel dokonca spĺňa istý druh povinnosti pôsobiť čarovne a nadprirodzene“. Všetko je vecou miery.
V prípade peknej ženy má mejkap vedno so šatami zdôrazniť a vystaviť telesné pôvaby. V tom a v afekte tkvie podstata zvádzania profesionálok rozkoše. Elegancia krásnej ženy sa neviaže takmer na nič. Nie je dôležitý ani spôsob vystupovania ani drobné ľsti, ktoré by mali vytvoriť „auru elegantnej nedbanlivosti“ jej vzhľadu. Pri pekných ženách si muži dovoľujú všetky dôvernosti a neviazanosť, keďže veria, že ich nezaskočia. Ale pri tých druhých – pravdaže, ak nie sú chrapúni – si narážky odpustia, ba dokonca sa prestanú predvádzať. V prítomnosti kokety sa cítia pohodlne, pretože nemusia ovládať uzdu svojej prirodzenosti, ale elegantná žena ich privedie do rozpakov, lebo sú nútení prispôsobiť sa príkladu dobrého vkusu. Aby som zopakoval Lévinasov etický imperatív, ak pohľad na krásnu ženskú tvár vyvoláva v mužoch zodpovednosť – za predpokladu, že si ju dokážu všimnúť a pozorovať – prejaví sa gavalierskym správaním.
Nie je to však také jednoduché. Niektorí sa v prítomnosti krásnej ženy cítia podobne nepríjemne ako žobrák pri mužovi vysokého postavenia – akoby tá žena bola stelesnením akéhosi druhu nedosiahnuteľného privilégia, ktoré má ponížiť tých – alebo tie – čo sa ho musia zriecť. Tie najfrustrovanejšie mužské povahy ženská krása zraňuje, pretože je odhalením radikálnej, ontologickej nespravodlivosti. Tá žena, taká nesmierne vznešená celou svojou osobnosťou, im nikdy nebude patriť, lebo jej podstata spočíva v niečom úplne inom, ako tá ich. „Je z iného sveta,“ pomyslia si, a tak nevedomky vzdajú poctu platónskej teórii ideí. Prítomnosť krásnej ženy vo svojom svete prežívajú ako vpád natoľko exotického, zvláštneho a cudzieho fenoménu, že v nich vyvolá pocit metafyzickej úzkosti. Preto stretnutie s takouto ženou kontrastuje s bežnou skúsenosťou so ženskou koketériou a ich pohľadu i vedomiu umožňuje predstavu stelesneného a ľahko postrehnuteľného, zato ťažko definovateľného ideálu, ktorý zvykneme nazývať osobnosťou.
