12. mája 2013 19:42:41 CEST
Minulý rok bol výnimočný... a mali sme hlavne obrovskú dávku šťastia (okrem počiatočnej smoly s Fínskom).
Mali sme šťastie aj na skupinu, ktorá nám vyhovovala, mali sme šťastie aj v brankárovi, ktorý sa stal nielen obrovským prekvapením, ale aj najlepším brankárom celých majstrovstiev a veľakrát nás podržal vyslovene len on.
Taktiež sme boli oveľa lepší v obrane (mali sme aj lepších obrancov, napr. takí Zdeno Chára a Dominik Graňák – to bola snáď 1/2 našej obrany), čo bol tiež základ úspechu.
To boli majstrovstvá snov. Po nešťastnom zápase s Fínskom, kde sme hrali celkom dobre, sme už neprehrali, Švajčiarom sme nedovolili streliť ani gól, zdolali sme aj chudákov Bielorusov, s ktorými som najviac súcitil za to, čo sa dialo v ich šatni, keď ich opustil aj brankár Andrej Anatoľjevič Mezin; a napokon sme oplatili prehru aj Kanade.
„Naši“ vtedy hrali úplne inak, s nadšením. Vtedy od nich ani nikto nič nečakal
Teraz hrajú akoby sa im nechcelo, akoby boli rozbití, nezohraní, s mnohými chybami v koncovke, aj keď sa nedá povedať, že by hrali nejako jednotlivo (individuálne).
Akoby na nich padala nejaká únava, akoby im ruky a nohy zväzovala zodpovednosť. Sú dosť pomalí, viditeľne pomalší.
Vtedy sme mali sme aj veľa šťastia, teraz zase o to viac smoly.
Ale veď je to len hokej. Ako hovoril môj bývalý kolega, budúci anesteziológ: „Keď nejde o život, nejde o nič.“
Mňa to mrzí len práve preto, že mnohí to neberú tak športovo, ale ako keby pritom išlo o život.
A mnohí z tých „fanúšikov“, ktorí pred rokom kričali: „Hosana!“ budú teraz kričať: „Ukrižuj ho!“
Ja som síce nikdy hokej nehrával, ale môj dlhoročný spolužiak áno. Bol brankárom, dlhé roky hrával, ale len amatérsky, nie profesionálne; po odchode na VŠ to zanechal.
A zvlášť z jeho pohľadu viem, aká vrtkavá hra je hokej a ako kratučké okamihy rozhodujú o góle (a o tom, či ten puk chytí, alebo nie).
Kedysi za socializmu to bolo iné. Spomínam si, ako prišiel súdruh tréner do triedy, ešte na 1. stupni ZŠ, a robil nábor. Takmer každý vtedy chodieval na nejaký šport (napr. ja na džudo).
Vtedy hráči vyfasovali aj výstroj. Dnes si niečo také neviem ani len predstaviť, že by niekomu len tak poskytli brankársky výstroj, alebo že by si nejaká priemerná rodina mohla dovoliť len tak „vyhodiť“ stovky, ba tisíce € na nejaký „výstrelok“ svojho „výrastka“.
A to nehovorím o ďalších nákladoch.
To, čo v hokeji máme, je stále vlastne dielom socializmu a socialistického prístupu.
Lenže odvtedy tu prišiel k*****lizmus, ktorý všetko zničil, a nič nepostavil.
Keď je to už vraj také významné, že na tom stojí a padá celý národ... tak samozrejme, že Slovensko by sa mohlo stať svetovou špičkou v hokeji, ale to by sa najprv museli upraviť politické priority, musela by sa z toho urobiť veľká politická téma, aby sa na to našla dostatočná politická vôľa a aby sa namiesto diaľnic stavali štadióny (napríklad).
Keď si chlapci budú môcť povedať, že môžu vidieť kariéru v hokeji, že by ich to mohlo „uživiť“, tak by to mohlo mať zmysel. (Samozrejme, že nepomerne viac ich bude sklamaných, ale bude aj väčší počet naozaj dobrých hráčov... ktorí budú vedieť aj rýchlo korčuľovať, aj udržať pritom puk, v akejkoľvek polohe.)
A potom, o pár rokov, sa dostaví výsledok a bude možné s najväčšou samozrejmosťou žať úspechy.
Bohužiaľ, dnes tu zúri k*****lizmus a celá naša hokejová „reprezentácia“ je presne o tom, ako sa tu k*****listický režim snaží „variť z vody“.
Dnes je však už svetový hokej niekde inde; my nemáme ani „poriadnu“ (=špičkovú) hokejovú ligu.
Namiesto výstavby nových štadiónov nedokážeme udržiavať už ani tie existujúce, lebo „na nič nie sú peniaze“, k*****lizmus (s jeho voľným obchodom a dumpingovými daňami) všetko zožral.
Nuž, za socializmu sme mali na všetko, teraz už nemáme na nič... lebo už tu ani nič nemáme... azda vojakov, policajtov, úradníkov, riťolezeckú diplomaciu a deravé cesty... na zaplátanie ktorých už tiež nie sú prostriedky. Policajti sú tu na šikanu, vojaci na zahraničné imperiálne misie, úradníci na prebujnelý moloch k*****lizmu... a načo je nám tá diplomacia, už radšej ani nebudem popisovať...
