Nuž, ja som sa to snažil vysvetliť hlavne súdruhovi Statocnemu.Srdcovi.
na margo tohoto -
„Naozaj neviem, prečo by Ti tam mal znieť lepšie predprítomný čas... veď to nedáva žiadny zmysel. Nijako sa to predsa nevzťahuje k prítomnosti.“
dava to zmysel. suslednost casov v britskej a americkej anglictine je trochu rozdielny. V US anglictine by asi american pouzil "had".
Nie, naozaj to tak nie je, trvám na svojom...
(Mohol by povedať nanajvýš niečo ako:
Now that I have checked...)
Ináč, pôvodne som si myslel, že tým len niekoho citoval (Teba) a vykašľal sa na interpunkciu... ale nevedel som, na základe čoho by Ťa tak mohol citovať.
mozes pouzit aj minuly ale predpritomny tam nie je chyba ani logicka ani gramaticka
Nie; po použití toho minulého času musí nastať posunutie „o 1 stupeň“ do minulosti, ak sa dá, čiže v tomto prípade o nahradenie „prítomných časov“ „minulými časmi“.
Inak by to bola v tomto prípade v podstate významová (sémantická) chyba – a to preto, lebo by to bola predovšetkým logická chyba. Jednoducho... vyzeralo by to, ako keby toho hovoriaceho niekto vytrhol zo súdobého stavu, kopol do nejakej časovej slučky, že by pristál až v prítomnosti.
Aj keď by to, prísne vzaté, možno nebola výstavbová (gramatická) chyba, nejaký zmysel by to stále malo, ale nie ten zamýšľaný.
(Ináč, ja som na gramatiku poriadny drak
)
Skrátka, keď ten hovoriaci hovorí o súdobých veciach, tak musí použiť súdobý čas, čiže v tomto prípade minulý. Nemôže použiť prítomný, lebo ten by vyjadroval súčasnosť, terajšok, a nie vtedajšok.
Ty si to asi pletieš s týmto:
http://en.wikipedia.org/wiki/Comparison_of_American_and_British_English#Use_of_tenses
Ale to predsa nie je súslednosť časov, alebo aspoň nikdy som o tom takto nepočul, aj keď je možné, že to spolu nejako veľmi vzdialene súvisí... ale ešte nikdy som nepočul označovať to tak... (Hoci mám dojem, že mnohí to splietajú dokopy – ako som to námatkovo našiel – napr.
tu.)
Samozrejme, bacha na ten odkaz z Wikipédie, tam sú ešte stále hlúposti, v 4. (predposlednej) hlavnej odrážke sa tam píše o „jednoduchom minulom čase“ („simple past“), čo je, samozrejme, strašný nezmysel; v skutočnosti je v tých vetách minulý spojovací spôsob (konjunktív; po anglicky: „past subjunctive mood“).
Za toto by som hlavy trhal!!
Pritom ten rozdiel v logike je úplne základný, aj keď v tvarosloví je dnes už rozdiel len v 1. a 3. osobe jednotného čísla slovesa „byť“ („to be“)... kedysi bol aj v 2. osobe jednotného čísla, než to dodrbali, napr.:
(if) thou spake = (keby/kiež) by si hovoril;
(if) thou spakest = (ak) si hovoril.
Je však dôležité ten rozdiel chápať, keďže pri podmieňovacom spôsobe sa to šíri obdobne ako pri minulom čase. Je to dôležité pre aj pre rýchly rozbor a pochopenie vetnej stavby. Skrátka, treba bezpodmienečne pochopiť význam toho vzťažného časového okamihu, aj pre vyjadrovanie neskorších („budúcich“) z hľadiska toho bodu.
No a prečo to tak používajú? No to naozaj neviem, aj keď ja osobne by som to pripísal zhubnému kapitalistickému ohlupovaniu.
Kapitalisti to vo všeobecnosti celé dodrbali, aj v angličtine: najprv zabudli tykať – zjavne začiatok kapitalistického rozdvojovania osobnosti
– no a skončilo to cerením zubov pri umelých úsmevoch a celkom nevďačných ďakovaniach.
V slovenčine sa zase v poslednom čase „vidíme“, aj keď sa v skutočnosti vôbec nevidíme (nanajvýš v budúcnosti sa snáď uvidíme).
Ktosi múdry povedal, že ak to pôjde týmto smerom, onedlho Amíci budú rozprávať ako neandertálci. A skutočne, najprv sa začnú strácať koncovky, potom sa dovalí množstvo zvukomalebných slov... a devolúcia bude dokonaná. Napokon, vo fašizme predsa nemusia vedieť poriadne rozprávať, stačí vedieť poriadne poslúchať.
Pripisujem to tomu, že Amíci sú skrátka hlúpi, už ani poriadne nevedia hovoriť.
Samozrejme, potom je tu ešte 1 zvláštny prípad – pomôžem si opäť
Wikipédiou, nech nevyzerám príliš múdro:
Avšak je tiež možné použiť prirodzený sled, aj keď je hlavné sloveso v minulom alebo podmieňovacom spôsobe.
Batman said that he needs a special key for the Batmobile.
Táto možnosť sa pravdepodobnejšie použije, keď vyjadrovaná okolnosť zostáva rovnako pravdivá teraz ako keď sa konal čin výpovede,
a najmä ak osoba hlásiaca tie slová súhlasí s tým, že sú pravdivé alebo platné.
Tú časť v tej poslednej vete, ktorú považujem za najvýznamnejšiu alebo najdôležitejšiu, som si dovolil zvýrazniť.
Ale aj tak je to v podstate z hľadiska nestrannej výpovede a súslednosti časov (potrebnej pre nestrannú výpoveď) „nesprávne“, lebo je to vlastne proti logike takej výpovede... je to vlastne akási skratka, ktorou sa do (pôvodne) nestrannej výpovede môžu zamiešať osobné súdy, osobné hodnotenia.
Samozrejme, takéto „zmiešanie“ (a súčasné vyjadrenie osobného hodnotenia), je možné práve vďaka tej súslednosti časov.
Na záver už len poznámočka k tým slovesným časom...
Podľa mňa to chápeš trošku príliš zjednodušene... akoby tak príliš školácky (čo môže byť dosť zavádzajúce)...
Vieš, výber tých časov sa v skutočnosti neriadi takými prísnymi (a „skostnatenými“) poučkami, ako nás o tom presvedčajú v škole. Už na gymnáziu som sa spolužiakom snažil vysvetliť, že sa nemajú otrocky riadiť nejakými zjednodušujúcimi poučkami, ale že majú použiť taký čas, ktorý bude najvhodnejší podľa toho, čo chcú vyjadriť. A že najprv by mali pochopiť, aké sú medzi nimi rozdiely a vymedzenia, kde sú akoby tie významové deliace čiary. Bohužiaľ, nikto z tých darmožráčskych učiteľov sa týmto nikdy nezaoberal...
v britskej sa daleko viacej dba na to ci je "event" uz ukonceny alebo nie
No tu máš možno pravdu... (ja by som to vyjadril tak, že Amíci sú darebáci, a nie len v tom, že tvoria darebácky štát, ale aj v tom, že nechápu dobre ani zmysel a výrazové prostriedky vlastného jazyka)
a kedze to ci ma black-belt nie je definovane, ci uz ho nema, tak tam je predpritomy cas
Vieš, tu ani tak nie je podstatné, či je určené alebo vymedzené, či „ho už nemá“, ale skôr to, či je to stále nejako významné, či ten hovoriaci chce vyjadriť, že tie účinky stále pretrvávajú, alebo že majú stále nejaké následky. Keď jestvuje to prepojenie s prítomnosťou (a hovoriaci to chce vyjadriť), tak treba použiť predprítomný čas.
Inak, keby tu nejestvovalo žiadne prepojenie s prítomnosťou (a hovoriaci to aj chcel tak vyjadriť), tak by použil minulý čas.
Samozrejme, to platí v prípade, že to nie je vzťahované na nejakú určitú dobu v minulosti (už ukončenú), na nejakú minulú udalosť. Vtedy by tam bol v každom prípade minulý čas, lebo by bol vlastne podobný prípad ako rozprávanie.
Myslím, že toto je teda oveľa lepší návod... oveľa lepší, než všetky tie zložité táraniny a slaboduché, zjednodušujúce poučky v učebniciach.
Samozrejme, to tu uvádzam len tak, skôr pre obecenstvo, nie aby som Teba poučoval, lebo mne je jasné, že Ty to ovládaš.
