30. septembra 2008 21:44:37 CEST
Ja som bola vonku na ulici ako ako žena dvakrát ešte v keď som mala 18 - 19. V noci. To ešte bol komunizmus a asi to bola aj riskantnejšie ako dnes, lebo keby mi nato prišli, tak ma možno aj zoberú policajti za narušovanie socialistickej morálky (teraz mám 41), ale bolo to silnejšie ako ja. Prechádzka cca 400 - 500 metrov. Raz som dokonca niekoho stretla a som sa neodvážila pozrieť na tú stranu, kde išli tí ľudia. Nepochybujem, že im bolo jasné, že ženou nie som. Ale vzrušenie bolo neuveriteľné. Asi to ani s ničím iným neviem porovnať. Teraz by som už nešla, lebo mi je jasné, že by mi nato prišli okamžite. Jedna známa mi však minule pomáhala sa u nej doma prezliecť, nalíčiť sa, parochňa, proste všetko. Cítila som sa veľmi dobre, ale vzrušenie vychádzajúce len z toho pocitu, že som oblečená ako žena bolo minimálne. Veľmi ma to však bavilo, aj som spala v parochni a podväzkoch. Bavilo ma cikať posediačky a dať si predtým dole nohavičky a tak si ich zase obliecť. Proste fungovať ako žena. Strávila by som tak kľudne celý víkend. Dala by som sa hocikedy poriadne ošukať a bolo by mi asi dobre. Ale pravé vzrušenie by prišlo, až keby ma donútila, aby som bola ženou a dala, by mi poriadne pocítiť, že mnou pohŕda, lebo som obyčajná kurva a nie chlap. Čiže súhlasím s názorom, že pre muža, čo bežne funguje ako muž a neprezlieka sa takmer nikdy a má submisívne sny je najpríťažlivejšie predstava poníženia z donútenia stať sa ženou a to preto, lebo vo väčšinovej časti spoločnosti, je také niečo nepredstaviteľná predstava. A podľa mňa tu behá množstvo mužov, ktorí by si veľmi radi vyskúšali napríklad obliecť čo i len ženské nohavičky, ale nepripustia si to ani sami pred sebou, lebo v nich funguje "socialistická morálka" a tá pretrvá navždy, preto je to také vzrušujúce, dosiahnuť to. Možno je to trocha zmätočné, ale som nechcela, aby to bolo zbytočne dlhé, aj keď nakoniec asi aj tak je...