27. februára 2015 21:33:47 CET
Bábikine dobrodružstvá – odplata
Pondelok.
Zbitý, ponížený, utrápený, sexuálne frustrovaný, zamknutý v páse cudnosti som neuveriteľne rýchlo zaspal, vo svojom latexovom horúcom a vlhkom väzení. Neviem ako dlho a tvrdo som spal, ale pomaly a opatrne otváram oči a vidím, ako sa vedľa mňa túli spiaca Bábika oblečená v jej krásnom priliehavom ružovučkom latexovom pyžamku. Obaja sme prikrytý veľkou priehľadnou latexovou plachtou a bábikino telo ma pekne ohrieva. Mozog sa začína tiež pomaly zobúdzať a ja sa rozpamätávam nato, čo sa stalo včera - v nedeľu. Stále ešte rozospatý uvažujem či to, čo sa mi včera prihodilo bola skutočnosť alebo len nejaký divoký, zvrátený sen. Skúšam sa pohnúť a zisťujem na moje prekvapenie a veľkú úľavu, že sa viem volne hýbať. Nohy aj ruky sú voľné, jasne a zreteľne vidím a počujem, že by to bol nakoniec len sen???. Skúšam sa posadiť, a až vtedy si všimnem, že ruky mám stále omotané lepiacou páskou a neviem hýbať prstami. Pri bližšom pohľade na svoj rozkrok vidím kovový ligot, železnej konštrukcie, klietky väzniacej moje najvzácnejšie poklady. Vtedy si už naplno uvedomujem, že to nebol sen, ale krutá skutočnosť. Mysľou mi prebiehajú opäť jednotlivé útržky predchádzajúceho dňa.
Zazvonenie budíka ma privádza späť do reality. Budím rýchlo Bábiku, aby ma zbavila tej lepiacej pásky na rukách, pretože sa ponáhľam do práce. Rozospatá bábika sa previnilo, trochu rozpačito usmieva, ale pre istou radšej mlčí. Len šibalské ohníčky v jej očiach prezrádzajú, ako si to včera užívala. Až po opakovanom prísnom príkaze, zdôraznenom tou skutočnosťou, že musím ísť do práce, s určitou neochotou, trochu vzdorovito ale rýchlo odmotáva pásku z mojich rúk. Keď už ich mám konečne voľné, pristúpim k Bábike kľačiacej na posteli a chytím ju za vlasy zviazané do copíka, čo sprevádzalo jej bolestné zjajknutie a pritiahnem jej tvár k svojej, (po včerajšiu som k nej nebol veľmi šetrný). „ To si včera prehnala, a poriadne“ zasyčal som do jej, teraz už preľaknutej tváre. „Okamžite mi tú vec daj dole“ kývol som smerom k môjmu u väznenému kamarátovi. Bábika len vystrašene zavrtí hlavou, že nie. „Okamžite“ povedal som prísnym hlasom, na čo sa Bábika vystrašene prikrčila a znova dôrazne krúti hlavou, že nie. Ani dôrazné zovretie jej bradavky sprevádzané následným pevným skrútením, nemá želaný efekt. Bábika stále zaryto a vzdorovito mlčí. Znova sa k nej skloním „ Nechci ma nahnevať, skutočne sa ponáhľam a na toto vážne nemám čas!“ Bábika stále zanovito krúti hlavou, pery ukrivdene našpúlené, a v očiach plamienok vzdoru, čím jej pohľad jasne hovorí, že aj tak sa z tej klietky nedostanem.
Takáto jej neposlušnosť musí byť tvrdo potrestaná a vzdor urýchlene potlačený. Bábika si asi myslí, že ma stihla spoznať, a že takto ma skrotí, ale to sa škaredo mýli. Stále ju držím za vlasy, a tak ju vlečiem do pivnice. Z môjho rázneho a nečakaného správania je tak prekvapená, že sa ani nepokúša brániť. V pivnici si musí obuť svoje baletné čižmy, ktoré ju nútim skutočne pevne zašnurovať. Veľmi sa jej to nepáči, ale myknutie za vlasy ju presvedčí, že je lepšie ma poslúchnuť. Potom jej skrútim ruke pevne za chrbát, až sa jej dlane spojili medzi jej lopatkami, v tejto bolestivej pozícii jej zápästia pevne zviažem povrazom, ktorý naviac silne pritiahnem, k širokému koženému obojku, čím ešte viac našponujem, už aj tak bolestivo vykrútené ruky. Bábiky sa naposledy a veľmi dôrazne pýtam, „kde sú kľúče od môjho väzenia?“ ale ona stále vzdorovito mlčí. „Mala si poslednú šancu“ poviem, „tvoja chyba...“ beriem najväčší guličkový náhubok, ktorý nemilosrdne vkladám Bábike do úst a pevne, možno až príliš, uťahujem remienok za jej hlavou. Na Bábikine protesty a snahu o nejaký druh komunikácie už vôbec nereagujem. Zo stropu cez kladku spúšťam dolu lano, ku ktorému pevne priviažem Bábikin copík, a jej huhlanie a mumlanie úplne ignorujem. Pomaly zapínam elektrický navijak, ktorý začína centimeter po centimetri navíjať lano, ku ktorému sú priviazané Bábikine vlasy. Najprv sa nič nedeje, ale potom sa začína lano postupne navíjať a napínať, čo prinúti sediacu Bábiku najprv sa predkloniť a následne sa postaviť. Keď je lano napnuté a Bábika krásne vystretá v pozore, s pekne vypnutý prsiami, keď už balansuje takmer na špičkách baletných čižiem, vypínam elektrický navijak. S pocitom zadosťučinenia sa kochám pohľadom na vyšponovanú Bábiku, ktorá vo svojej pozícii ledva udržiava rovnováhu. Vidím ako jej spoza náhubku začínajú tiecť po brade ligotavé sliny, ktoré vzápätí kvapkajú na jej ružovučké latexové pyžamko. Vzápätí však trpko oľutujem tento pohľad, pretože sa môj uväznený kamarát prihlásil o slovo, a kovová klietka je mu malá, je nepríjemná až vyslovene bolestivá pri rannej erekcii. Nakoniec Bábike zaviažem oči latexovou pásku, aby nič nevidela. Takúto bezbrannú ju poriadne chytím za bradavky, ktoré jej bez milosti začnem mačkať a krútiť medzi prstami. Bábika sa snaží dostať z môjho dosahu ale bezvýsledne. Každý krok, ktorýmkoľvek smerom zanemená, že by zostala visieť za svoje priviazané vlasy. Keď sa dostatočne vyriadim na jej bradavkách, nechám stonajúcu Bábiku balansovať v jej krutých čižmách s rukami bolestivo vykrútenými za jej chrbtom. Je najvyšší čas na odchod do práce. Po poriadnych raňajkách, oblečený a prichystaný, ešte rýchlo idem skontrolovať Bábiku. Drží sa zatiaľ statočne, prešľapuje zo špičky na špičku. Snaží sa udržiavať rovnováhu, je dokonale vystretá, aby zmiernila ťah za svoje vlasy. Spútané ruky ju nútia vypnúť hrudník, čím sa jej prsia a bradavky vyslovene hlásia o pozornosť. Vďaka vysoko zdvihnutým rukám, zostáva jej v latexe obalený zadok krásne prístupný a nechránený. Potichu, takmer nehlučne som sa priblížil k Bábike, ktorá zatiaľ netuší moju prítomnosť. V ruke držím koženú plácačku, z pevnej kože, dlhú aspoň pol metra a širšiu ako poriadny kožený opasok.
Bez varovania švihnem Bábiku po jej latexovom zadku. Úplne nepripravená, dezorientovaná a preľaknutá s bolestivým stonom stráca po dopade plácačky rovnováhu a zostáva visieť zavesená na svojich vlasoch. Napriek tomu pokračujem v švihaní jej zadku a pevných stehien. Každý úder ju viac a viac vyvádza z rovnováhy, a jej sa preto nedarí postaviť sa na špičky baletných čižiem. Len zúfalo kope nohami v snahe konečne sa postaviť a zbaviť sa ťahu pôsobiaceho na jej vlasy. Guličkový náhubok spoľahlivo tlmí jej bolestný krik, a je počuť len bolestivé nezrozumiteľné skučanie. Po nejakých 15-20 ranách prestávam (vôbec som ich nepočítal) a Bábika sa konečne vie postaviť na roztrasené nohy a opäť získať rovnováhu. Chvíľu ju ticho pozorujem, ako sa nervózne otáča v snahe zachytiť akýkoľvek zvuk. Zostáva v neistote, nevie čo bude nasledovať, nevie či som zostal alebo či som odišiel. Priblížim sa k nej a do ucha jej zašepkám „ Dúfam že sa ti to páčilo, poobede sa vrátim a budeme pokračovať“. Keď ma začuje, vyľakane sebou mykne, ale nič nehovorí, lebo nemôže. Naposledy ju rukou chytím za bradavku, ktorú jej poriadne skrútim prstami a druhou rukou ju ešte poriadne, bolestivo preplesknem po zadku. Bábika začne len huhlať a mumlať cez svoj náhubok, čím vyvolá ešte väčší príval slín, ktoré jej začínajú krásne stekať po jej latexových prsiach. Na záver jej zo schodov ešte zakričím „ Snaž sa nerobiť pod sebou bordel, lebo si to všetko zlížeš. Vlastným jazykom“. Stále mumlajúcu a stonajúcu Bábiku, nechávam priviazanú k stropu pivnice a odchádzam ....
chcete pokračovanie????
